Láska k hokeju.

Tak trošku ma prepadla nostalgia za časmi minulými, ktoré väčšina dnešných detí nepozná. Stačilo vyjsť na ulicu či dvor medzi panelákmi a vždy bolo po ruke dosť detí, ktoré sa jednoducho chceli hrať. Pamätám sa ako mi stačila stará drevená hokejka s rovnou čepeľou do úzka zodratou od „betónky“, ale bola dobrá na „medziuličné“ turnaje, ktoré sme hrali „domŕtva“, proste dovtedy, kým sme vládali, alebo kým sa zotmelo. Žiadna taktika, pokyny, úlohy...ruky nezviazané, hlava čistá, duša „usmiata“. Len tak sa dá rozvíjať kreativita „nepopísaných“ detí.

Kedysi sme na preliezkach  robili gymnastické výmiky, otočky, viseli dole hlavou, balansovali na úzkej lavičke pri „vyššie od zeme“, skákali sme z hojdačiek....Dnes deťom chýba spontánnosť, hravosť, jednoduchosť takéhoto „tréningu“.

Narazil som na starý článok so ŠPORTU  č.234 s. 23,  v ktorom je spomenutý Alexej Kovaľov, výborný technik a korčuliar.  „ Alexej vyrastal na otvorenej ľadovej ploche, kde hral v štýle – on proti všetkým. Cieľom hry nebolo , kto dá gól, ale kto najdlhšie udrží puk na svojej hokejke. No a on si to so sebou priniesol aj do NHL“.

Musíme teda dbať na rozvoj tvorivého potenciálu hráča, aby vedel „prepínať“  z útočných činností na obranné, aby vedel meniť posty, aby bol hokej pre neho radosťou, odmenou, formou vyjadrenia svojho vlastného „ja“, Nepotláčajme kreativitu detí prílišným taktickým zväzovaním, nechajme im voľnosť hokejového prejavu, ktorá sa nám vráti v podobe hráča ako vyprofilovanej osobnosti,  použiteľného v ktoromkoľvek tíme....a s láskou k hokeju.